Specialized Stumpjumper Expert 29er

Od marca 2013 sa vozím na novom, 29 palcovom hardtaile Specialized Stumpjumper Expert. Je to už takmer 5 mesiacov, počas ktorých som na bicykli absolvoval viacero pretekov XC aj maratónov a pozbieral viacero skúseností o vlastnostiach tohto biku než je to možné počas krátkeho redakčného testu.

Prvé kilometre boli hlavne o porovnávaní. Doteraz som jazdil na horských bicykloch rôznych značiek v porovnateľnej cenovej kategórii, vždy s 26 palcovým priemerom kolies. Po prvom nasadnutí je poznať, že rýchlosť Specializedu a tiež chuť zrýchľovať nijako neutrpela. Zásluhu na tom má aj nízka celková hmotnosť (10,5kg aj s pedálmi), tuhý rám s vidlicou a ľahké kolesá Roval. Zvedavý som bol najmä na správanie biku v ostrých zákrutách. Inžinieri od Specializedu ale vychytali aj tento problém, krátky posed, krátky predstavec a taktiež pomerne krátky rázvor dávajú bicyklu obratnosť porovnateľnú so závodnými 26 palcovými XC strojmi. Veľké kolesá sú hendikepom iba pri prechádzaní zákrut šmykom, kedy majú tendenciu držať priamy smer a je o niečo ťažšie šmyknúť zadok biku do strany. Ozajstnú silu veľké kolesá ukážu v rýchlych rozbitých a skalnatých úsekoch, ktoré prechádzajú s úžasnou ľahkosťou a s pocitom istoty, bez strachu z preseknutia (zatiaľ sa mi ešte ani raz nepodarilo precvaknúť dušu). Daňou za to je trochu nudnejší pocit z biku v rozbitých úsekoch. V pasážach, kde som mal s menšími kolesami kopec práce, nemohol som sedieť na sedadle a užíval som si zábavný singletrack, ide Specialized až príliš s chladnou hlavou a dovolí mi prejsť niektoré prekážky bez obchádzania či postavenia sa zo sedla.

Samostatnou kapitolou je správanie sa bicykla v blate. Počas upršanej jari som absolvoval viacero blatových pretekov v daždi a bol som veľmi milo prekvapený. Aj bez výmeny plášťov za blatové (používam iba Specialized Fast Trak – rýchle plášte, ktoré podržia najmä v suchých a prašných podmienkach) bola ovládateľnosť biku veľmi dobrá. Rovnako blatové výjazdy zvládal výborne, stačilo nechať v plášťoch trochu menší tlak. Túto vlastnosť dávam za výsledok väčšej styčnej ploche s podkladom.

Rozdielov však bolo viac než len väčšie kolesá. Rovnako podstatnou zmenou bol tiež prechod na dvojprevodník či vidlicu s automatickým zatváraním. Oba komponenty fungujú výborne, dvojprevodník úžasne eliminuje preraďovanie prešmykačom a problémy s padajúcou reťazou sa úplne vytratili. Rozsah prevodov je pritom postačujúci v akomkoľvek teréne, či už z kopca alebo do kopca. Chýbať zuby na prevodníku budú iba tým, ktorí chcú horský bike využívať s obutými slikmi aj na cestách. Vidlica zase jazdu krásne zjednodušuje, žiadne zabudnuté odomknutia vidlice pred zjazdom, jazdec nemusí nič riešiť, môže sa sústrediť na jazdu. Celý systém je nastavený veľmi závodne a aj keď sa bod odomykania dá plynule nastaviť, správnu funkciu má až pri dostatočne tuho nastavenom bode, kedy sa vidlica otvorí (inak vidlica chodí do zdvihu podobne ako klasická vidlica, keď je zamknutá) alebo si môžete užívať chod vidlice keď je zamykanie úplne vypnuté. Jazdím vždy so zapnutým zamykaním, čo si v úvode vypýtalo väčšiu únavu rúk, časom si ale ruky zvykli a teraz je to pre mňa ultimatívna závodná vidlica, ktorá na pretekoch funguje výborne. Jediným nedostatkom vidlice je absencia pevnej osi. Tá mi doteraz na 26 palcových bicykloch nikdy nechýbala, tu je však v zákrutách poznať veľkosť kolies a ich slabšiu tuhosť.

Spomenúť ešte treba rozumné zloženie komponentov. Specialized zvolil poriadny mix značiek (pohon od Shimana aj Sramu, pričom na bicykli nie sú ani 2 komponenty z tej istej sady), no ako celok fungujú 100%, nech už boli podmienky na trati akékoľvek. Počas pretekov ma zatiaľ nepostihol ani najmenší technický problém a spoľahlivosť bicykla je pre mňa na najvyššej možnej úrovni.

Celkovo som si na bicykel veľmi rýchlo zvykol a rozdiely oproti predchádzajúcim strojom sa stali nepodstatnými. Človek už bicykle neporovnáva, užíva si jazdu rovnako, nech už je priemer kolies akýkoľvek. To, či je bicykel na závodnej trati reálne rýchlejší, sa asi nikdy nedozvieme...

Martin Škopek