AUTHOR ŠELA MARATÓN

Už od roku 2010 som chcel ísť Author Šela maratón, no vždy bol v tom termíne nejaký pretek, ktorý bol súčasťou už neexistujúcej Cyklomaratónskej MTB série. Tento rok, keďže jazdím už v mužoch, povedal som si, že to skúsim, na umiestnenie sa jazdiť nedá, tak si treba vyberať maratóny, čo sú niečím výnimočné. Trať oproti minulému  roku zjednoduchšili, samozrejme to nebol dôvod, prečo som išiel. Mal som odvoz, dokonca aj vybavené štartovné. Akurát ten štvrtkový a piatkový dážď moc trati nepomohol.

Ráno odchod o 7:15 s Milanom, zastavili sme sa ešte pre Luciu. Milanko kúpil českú diaľničnú nálepku, tak v Lipníku sme boli za necelé 2 hodiny. Chvíľu nám trvalo nájsť cestu k hradu, kde bola prezentácia a parkovisko, lebo podľa mapy sme mali ísť rovno, no šípky ukazovali doprava a o 500m ďalej stál organizátor, ktorý hovoril, že sa máme otočiť a ísť tak, ako ukazovala mapa. Neviem, toto som nepochopil, prečo to tak bolo.

Parkovanie bolo fajn na lúke, miest bolo hodne, akurát si pýtali 40KČ za parkovanie.... prezentácia priamo na hrade Helfštýn. Celý hrad bol vlastne ako centrála pretekov, perfektne vymyslený a využitý hradný priestor. Na jednotlivých nádvoriach boli stánky vystavovateľov a stánky s občerstvením, pomedzi to sa prepletali záverečné metre trate. Tá sa išla po mostíkoch, hradných chodníkoch a umelo vytvorenej záverečnej plošine, ktorá išla do cieľa. Keď som to videl, náramne sa mi to zapáčilo a o to viac som sa začal tešiť na preteky. Ja som platil štartovné až na mieste, čiže som nemal nárok na tričko, jedlo, proste nič, mal som akurát gél, 2 tyčinky, číslo a čip a tradične letáky iných podujatí. Ešte som sa spýtal, ako je to s radením do vĺn, nemal som chuť ísť z druhej a tlačiť sa. Bolo voľné radenie do vĺn, prvých 300 ľudí do prvej, ostatný do druhej. Všetci traja sme sa pobrali k autu, nahodili čísla a čipy. Ja som sa hodne ponáhľal, nechcel som čakať a strácať čas, chcel som ísť s prvej vlny a tiež som nevedel, koľko tam bude takých „plašákov“ ako ja. Zhruba o 11-tej som odišiel z parkoviska a išiel som dole do Lipníku hľadať štart, ten bol od hradu vzdialený 5,3km. Ako som išiel dole, cítil som, že sa mi ide dobre, potom bola jedna dlhá rovinka proti vetru, pozeral som na rýchlomer, že 37km/h, ďalej na tepovku, tá ukazovala 177-180 tepov, nohy neboleli. Vtedy som si bol 100%-tne istý, že dnes sa mi pôjde dobre, priam veľmi dobre.  Trošku mi chýbali šípky, ako sa dostať na štart, no neviem prečo, myslel som si, že štart bude na námestí a intuitívne som ho našiel. Tam som stretol Andreu a Zuzanu. Radenie do prvej vlny ani nezačalo, to ma potešilo, že som to „stihol“ Asi 50 minút pred štartom sa začali plašáci stavať na štart, tak sme šli aj my, pri vchode do koridoru stál organizátor, ktorý počítal 300 ľudí, ja som šiel dnu ako ôsmy. Pekne som sa postavil do prvej lajny a mal som cca 45minút do štartu. Aspoň tam bola Aďa a Zuzka, tak som sa nenudil, ale aj tak, keď si predstavím, že 45minút pred štartom stáť na čiare, je to vcelku zaujímavé. Tu som si spravil druhé zhodnotenie, dosadil som do rovnice:
cítim sa dobre + nohy ma nebolia + stojím v prvej rade prvej vlny + bol som akurát oblečený = dobrý výsledok

Minúty ubehli ako voda a naraz boli 2 minúty do štartu, ľudí bolo veľmi veľa, moderátor mal ľudí pekne pod palcom, odpočítavali s ním posledných 10sekúnd.

ŠTART. Odštartovali sme asi sekundu pred, proste klasika, každý chce byť prvý. Po výjazde z centra som išiel na treťom mieste, chalani vpredu robili blbosti, furt špurtovali a prudko odstupovali, no nikto nemal chuť ťahať. Išlo sa naozaj tvrdo, tým že prevýšenie nebolo nejaké vysoké a najstrmšie pasáže boli po štarte, každý sa snažil ísť čo to dá. Prvý kopček to vôbec nerozdelil, stále nás bola asi 100-ka v balíku. Došla cestná rovina, široká cesta, balík sa spojil dokopy, ja som sa prepadol, možno až na nejaké 50-te miesto. Neviem, ja sa bojím v tých balíkoch. Snažil som sa dostať dopredu, lebo pri nájazde do terénu by to bolo v tejto pozíci totálne zlé. A tak v jednej ostrej pravej zákrute som to zobral po krajnici po tráve a obehol som cca 35 pretekárov a už bolo dobre. V nájazde do terénu som mohol byť 20-ty, to sa šlo z kopca. Hneď na to ostrá ľavá zákruta a asi 12-13% stúpanie. Na prvých 20m sa mi akoby zasekli nohy, ale furt som si vravel, že je to prvý kopec a treba ísť, čo to dá, nehľadiac na to, že maratónske tepy boli dávno preč... Išiel som ako na XC-čku, nie len čo sa týkalo tepov, ale hlavne štýlu jazdy. Tak som sa v tom stúpaní rozbehol a začal obiehať naraz sme vybehli z lesa a došla asfaltka, ktorá pripomínala záver stúpania na Pezinskú Babu od Perneku. Tu som zrýchlil a dobehol prvých desiatich, nešiel som na chvost, ale drzo úplne na čelo, aby o mne vedeli. Asfalt sa zrovnal a došla rovinka, ľavá  zákruta a krátky lesný zjazd, pekne na treťom mieste. To už bola vyformovaná skupinka myslím 12-tich pretekárov. Tu som sa držal po 13-ty km (Lhota), teda po padnutú závoru, tam som sa trošku zamotal a v singlovom stúpaní som nevedel dobehnúť predných, aj keď som sa snažil, boli rýchlejší. V zásade to nebol až taký problém, lebo som bol v tretej skupine, druhá skupina išla asi 500m pred nami a prvá skupina mala iba troch pretekárov. Od 13-teho km prišiel úsek relatívne krátkych buď asfaltových, alebo zvážnicových stúpaní, ktoré vždy končili v peknom singlovom, poprípade singlovo-technickom zjazde. Keď som videl, že sa blížil les, hurá dopredu a prvý do zjazdu, po každé som odskočil na cca 100metrov, potom som mal čas doplniť vodu, poprípade gél a vrátiť sa oddýchnutý do skupinky a spoločne ísť ďalší kopec. Takto to šlo po cca 28-mi km. Naraz odbočka do lesa a krásny technický singlový zjazd, kamene, korene, hanbiť by sa nemusel nejaký XC pretek. Skupinke som tento krát ušiel z dohľadu, no moc mi to nepomohlo pod singlom mi začalo nejako drnčať vo vidlici, tak som zastavil a zisťoval, čo to je, na nič som nedošiel, tak som šiel ďalej. Skupinka ma dobehla a obehla a v šotolinovom zjazde plnom papekov a bahna sa moc obiehať nedalo, obehol som aspoň dvoch. Naraz 180° zákruta na singel, v zákrute už boli traja pretekári, tak som sa na singlel napojil skôr cez taký poriadny drop, nebola iná možnosť, brzdili by ma. Samozrejme zanadávali, ale kašlať na nich, mizli mi za zadkom.... Dobehol som aj tých dvoch z našej skupinky a boli sme traja. Vyšli sem z lesa, teraz som si spomenul, že príde najhorší úsek maratónu a to bolo 10km roviny po zvážniciach a poliach popri cestách a železničnej trati. Spestrenia prišli v podobe umelých mostíkov cez brody, úzkym tunelom, kde som našťastie prešiel, ale nevidel som nikoho, kto by to šiel :D alebo 250m dlhým tunelom, ktorý určite poznáte z fotiek. Čiže táto „rovinka“ nebola až taká zlá. Ale miestami sa šlo aj 40km/h a bolo to strašne náročné, pre mňa určite viac ako nejaké kopce, podstate som šiel naplno, pretože keď by som vypadol zo skupiny, bol by to koniec... Konečne sme sa blížili k záverečnému stúpaniu, tu bola ešte jedna dlhá rovinka a naraz vpredu vidíme druhú skupinu. Vravím si, že to nie je možno, spočítal som pretekárov a vyšlo mi, že je to štvrtý muž v celkovom poradí (samozrejme vedúci skupiny) Tu ma napadlo, že ich dobehnem, len boli ďalej, ako sa zdalo, mali náskok asi 400m alebo v čase asi minútu. Pod kopcom sa začala skupina znovu plašiť, mali plány ako ja, dobehnúť druhú skupinu a toto bol zlom, už som nevládal zrýchliť (cca 3km pred cieľom) a vypadol som zo skupiny….. 500metrov mi chýbalo k začiatku stúpania aspoň trošku som si oddýchol, ale hore som šiel aj tak ako slimák, mal som toho dosť, jednak mi ušli a jednak som nemal sily. Možno keby som mal viac síl a udržal skupinu, bola by väčšia motivácia v tom záverečnom stúpaní. Pochválim sa len toľko, že bola tam jedna blatistá stojka, vyšiel som ju popri hláške jedného z divákov: “Ješte kúsek, zde to bude i zabírat” zasmial som sa, ale mal pravdu. Najviac som sa tešil, keď som prechádzal prvým nádvorím a druhým, veľa ľudí a mal som výhľad z hora na areál. Na druhom nádvorí bola cieľová páska, cieľom som prešiel 2:03:51 a so stratou 4minúty na spomínaného štvrtého muža. Prví traja odskočili.

Trať bola zaujímavá, na Slovensku takýto typ tratí nemáme. Keď si to zrekapitulujem, a porozmýšľam nad tým, tak trať je robená naozaj pre verejnosť s tým, že sa tu ľudia vyžijú. Prvých 20km sa stúpalo, tu sa podelilo štartovné pole, do toho single, jednoznačne pre ľudí, ktorí majú radi MTB. Kopce určite ľahšie, buď lesný asfalt, alebo šotolina zase pre to, aby si to bežná populácia užila. Ďalej vybrané zaujímavé prejazdy, kde vás bežne s bikom nenapadne ísť vyššie spomínané (lávky, úzky tunel, dlhý tunel, nájazdy na mosty, podjazdy popod cestu) áno, toto všetko sa tu nachádzalo. A myslím si, že toto je ten pravý maratón, čo osloví verejnosť a dôvod, prečo je Šela taká slávna, aká je.  Nesmiem tiež zabudnúť, že pri cestách bolo veľa divákov, ktorí povzbudzovali určite každého pretekára, veľa organizátorov, naozaj 100%-tné značenie maratónu, kde som nemusel váhať, či idem dobre, alebo nie. Wapky v cieli boli tiež zabezpečené na slušnej úrovni, akurát bol problém absencie Europaliet, takýto detail by nemal naozaj unikať, keď som videl ľudí, čo došli tak 2 hodiny po mne a doslova sa kúpali v blate nebolo to nič príjemné. Aspoň sa našlo niečo, čo bude treba zlepšiť do budúcna.

Od 17-tej začínalo vyhlasovanie výsledkov a potom prišla hlavná časť pretekov – tombola, kde hlavnú cenu vyhral náš slovák Peter Salinger – horský bicykel. Tiež som sa zasmial, keď moderátorovi klesla sánka.

Ja som spokojný, prísť na Šele celkovo 15-ty, prísť ako prvý slovák a prísť v top ten v kategórii je fajn, išlo sa mi dobre, tak ako som tušil, trať sa mi ozaj páčila, keby bolo sucho a prach, bolo by to možno aj lepšie, ale zase rýchlejšie. Možno to bolo dobré také, aké to bolo.
Ak bude možnosť, o rok pôjdem znova.